streda, 31. mája 2017

Doba dlhá ako ľudský vek : Svetlana Alexejevič - Vojna nemá ženskú tvár

Vojna nemá ženskú tvárAnotácia :   Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny.
Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov.
Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Vydavateľstvo : Absynt, 2015
Počet strán : 344
Žáner : Biografie/Historická non-fiction

 Môj prvý kontakt s príbehmi o Bielorusku v 2.svetovej vojne začal vojnovým filmom Jdi, a dívej se! V dobe, kedy som tento film videla, som nebola ešte práve plne emocionálne schopná ho prijať, nájsť mu svoje miesto v podvedomí. Dnes, skoro po 5 rokoch, ho už znovu vidieť nechcem. Právoplatne som ho zaradila na prvé miesto rebríčku najdepresívnejších filmov vôbec, ktorý ma svojim dejom, scenériami, scénickosťou, jednou dlhou, naozaj uveriteľnou scénou v kostole a výberom hudobného podkresu uvrhol do niekoľkodňovej melanchólio-depresie. Máte chuť povedať si, že všetko to bol len film, no nie je to pravda. Tu nie. Filmy o vojne nie sú len filmy. Sú autentické sprostredkovanie toho, čoho sme boli kedysi naozaj schopní. My ako ľudstvo, my ako jednotlivci. My ako zainteresovaní, my ako pozorovatelia. Ako tiché publikum, vtedy a dnes.
Vo filme Jdi, a dívej se sa zmenil život jedného mladého, bieloruského chlapca. Zároveň sa však zmenil aj pre všetkých ostatných. Záverečná scéna je práve básnickou otázkou : Je zlo v každom z nás už od počiatku alebo nás niekto/niečo formuje?

Týmto prológom som čiastočne naviazala na knihu S. Alexejevičovej. Kniha ako taká nemá súvislý dej. Pozostáva z výpovedí, z príbehov, zo spomienok bieloruských žien na dobu, kedy si ako ženy nepripadali a kedy ich ženstvo nepripomínali ani činy, ani správanie.
Možno chcete počuť, že kniha je strhujúca, že je očarujúcim rozprávaním, no nič z toho nie je. Je surovou výpoveďou, nepriklášľujúcou ženy ako hrdinky vojny, ale ako postavy, ktoré boli nútené sa prispôsobiť krutosti doby, ako osoby konajúce to najlepšie nie vo svojom záujme, ale v záujme svojho života, svojich detí či odbojových skupín do ktorých patrili.

Ženy Alexejevič nechápe ako stroje, ktoré sa premáhajú bez príčiny, ale ako osoby konajúce všetko za určitým lepším cieľom, neustále dúfajúce v lepšiu, humánnejšiu spoločnosť.
Nastavuje zrkadlo mužom, hovorí, že ženská sila pramení a končí v pokore a prispôsobení sa, a nie chválení sa svojimi činmi. Vojna z pohľadu žien sa v zraku spoločnosti častokrát zľahčuje. Stavia ženy do pozície tichých, nemohúcich stvôr bez schopnosti záchrany vtedajšej spoločnosti, no má len jeden pohľad na vec.
Opomína schopnosť žien tlmiť rodinu, tešíť, tíšiť, prinieť pokoj a lásku do svojho okolia, trpieť a snažiť sa naprávať krivdy. To všetko v sebe ženy mali. Mali a majú. Ženy mali svoju vojnu. Svoju personálnu vojnu. Ako civilistky, ako vojačky. Ako robotníčky vo všetkých ostatných odvetviach, ako nárady mužov, už nie ako slečinky, ako slabé múzy, ale ako silné postavy s vyhrnutými rukávmi.
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt svetlana alexijevič
Autorka Svetlana Alexejevič

Pýtate sa, či boli z tejto vojny ženy trauamatizované viac ako muži? Nedokážem vám dať odpoveď. Pretože ženy o svojich pocitoch z vojny málo rozprávali. Po jej skočení sa totiž znova stali matkami, sestrami, manželkami, už viac neboli vojačkami a partizánkami, tak ako muži už neboli len vojakmi jednej či druhej strany, tak ako sa každý snažil na vojnu zabudnúť, brať ju ako nemenný akt, ktorý sa stal, ako udalosť, o ktorej si prečítate v starých novinách a ďalej o nej nerozmýšľate. Nie preto, že by ste nechceli, preto, že nemôžete. Lebo neovplyvníte.
Neznamená to, že na vojnu sa treba pozerať cez prsty, hovoriť o nej sporadicky so stíšeným hlasom. Ale ai ju spomínať každý deň, urobiť z nej neustály predmet debát. To nehovorí ani Alexejevič. Nie je treba jedno ani druhé. Stačí úplne nezabudnúť.

PS.= Personálny názor : Po objektívnej recezii som mala chuť pozrieť sa na knihu aj z osobného hľadiska. Priznávam, že som ju čítala dlhšie ako u mňa býva vo zvyku. Ak sa pýtate prečo,odpoveďou je, že som ju viackrát odložila. Tak, ako mi bieloruský film spôsobil nepríjemné myšlienky a pocity, tak na mňa kniha z pera bieloruskej autorky pôsobila ako memento moire našej minulosti a priniesla tých pochmúrnych myšlienok ešte viac. Priznávam, že som vám sem chcela vypísať pár príbehov z knihy, aby ste aspoň približne
pochopili, no neskôr som zistila, že neviem, ktoré by som mala vybrať.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt vojna ženyVšetky príhody boli jedinečné, jedinečne hrozné a ja som nemohla vysortírovať pár a povedať, že tie a tie knihu reprezentujú. Skrátka to nešlo. Pasáže, ktoré boli písané len samotnou Alexejevič boli viac filozofické, psychologické a istým spôsobom existencionalistické, oproti tomu samotné pasáže príbehov žien kontrastovali autenticitou, pestrosťou a akousi chlanosťou výpovede, ktorá príbehom pridávala ešte silnejší expresívy ráz. Neodporúčam zapájať prílišnú predstavivosť a obrazotvornosť, inak to urobíte pre seba len horším.

PPS.: Zvláštnym je fakt, že autorka častokrát svoju knihu prepisovala. Je to celkom nepochopiteľné, dokonca som tejto informácii sprvu odmietala uveriť a tak som knihu hľadala na internete,v našom jazyku i iných a nakoniec si jednu kópiu požičala z knižnice. Z troch zo štyroch kníh bol odlišný začiatok i určité pasáže, teda informácia o prepisovaní bola naozaj reálna. Chápem, že možno chcela knihu pozmeniť či do nej niečo nové pridať, no mať odlišné skoro každé vydanie je už trochu zvláštne. Neviem, čo k tomu autorku motivovalo a nemyslím, že by to malo vplyv na jej dielo (nakoniec nebolo až také zlé sa trochu zahať na Sherlocka :)

Záverečné hodnotenie : 4,5/5 *
 Za poskytnutie knihy ďakujem vydavateľstvu Absynt!

Na záver pridávam vlastné fotky, nie som žiadny fotograf, takže sa nehnevajte na kompozíciu a podobné odborné veci :)





Zdieľaj na :    Facebook Twitter Google+

2 komentáre:

  1. Mám rada historické knihy. Ďakujem za túto recenziu. Dielo si určite prečítam.

    Aj mne príde zvláštne, že je kniha prepisovaná :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za chválu a knihu urcite odporucam! ;)
      To, ze je prepisovana sa mi nezda moc logicke, uz len z toho dovodu, ze niektore pasaze, ktore su naozaj dobre zas vyskrtla a preto ich jeden citatel vo svojom vydani bude mat a druhy zas nie... divne..

      Odstrániť